Poviedky a iné prózy

Dnes v noci sa mi sníval sen patriaci do kategórie tých, čo spôsobia celodenné chvenie v žalúdku a prísľub nových zmien. Šoférujem po diaľnici, keď odrazu auto predo mnou prudko zabrzdí. Šliapem na brzdu tiež, ale je jasné, že to nie je možné ubrzdiť. Bez pochýb do neho narazím vo vysokej rýchlosti. Zatváram oči. Viem, že sa to stane a prijímam svoj osud. Čas sa spomaľuje, rozfázovaný pohyb a onedlho brutálny náraz. Auto predo mnou prerazí zvodidlá a padá z mosta dole. Pád z takej výšky nemohol prežiť nikto z posádky.

Chuť škorice

Zuzana mala 30 rokov, keď sa jej úplne zmenil život. Odišiel jej zo života kus srdca, a nikdy sa nevráti. Zostala vdovou, Marian prišiel o život pri autonehode, keď cestoval za svojou prácou. A musel cestovať každý deň, pretože tu nebola pre neho práca, a chceli si splniť svoje sny. Mať krásny domček, záhradku a potom deti, rodinku. Zrazu sa je sny roztrieštili v tme. Zostala sama, bez domčeka, bez záhradky, bez Mariana a čo bolo najbolestnejšie, bez detí.

Bola tam lúka. Široká rozľahlá trávnatá pastvina obohnaná drôtom. Drôtom upevneným na drevených koloch. Už mierne práchniveli, ale zatiaľ stále pevne držali v zemi. Tak to bolo, čo drôt pamätal. Od prvého dňa, keď ho tu pred rokmi natiahli. Na jednej strane lúka, na druhej cesta. Medzi nimi on – drôt. Strážca. Vcelku vznešené povolanie, keď si odmyslíme, že bol strážca... dobytka. Nuž, lúka trochu nedôstojne patrila miestnemu farmárovi a ten tu proste nedôstojne pásol kravy.

Vytiahla cigarety a jednu si zapálila. Zhlboka vydýchla, zotrela slzy z líc a zahľadela sa na nočné mesto. Sedí presne tam, kam chodieva, keď jej je smutno, keď potrebuje byť sama, keď nechce, aby ju deti videli plakať... na kopci, odkiaľ má celé mesto ako na dlani. Vždy ju upokojoval pohľad na blikajúce svetlá mesta, vzdialený zvuk motorov áut a hlavne pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd. Sedí tam aj dnes. Ešte predtým, ako sa tíško vytratila z domu, pobozkala svoje spiace deti na vlásky a pohladila ich.

Túžim po slobode ako zviera
čo žije v divočine samo.
Nech mi nikto nič neodopiera
ja viem čo chcem už dávno.

Neviem či je láska to pravé
pre moju nevyliečiteľnú dušu.
No moje srdce malé a hravé
píše na papier bez čierneho tušu.

Píše vety čo sú krátke
a bez slóv plných citov.
V ústach sa stávajú chutné a sladké
aj keď malou nebezpečnou hrou.

Prestávam ich už ovládať
strácam nad nimi kontrolu.
Som ako rebel čo sa nevie správať
a všade so sebou nosí smolu.

Pre tú malú nerozvážnosť
začínam žiť život nový.