Nanič román

Andrea mala ďalší dôvod pre radosť. Vo fitcentre mal o ňu záujem jeden borec. Hrala sa síce na nedobitnú, ale len preto, lebo má teraz na obzore Ivana. Ináč by ten borec stál za hriech.
...

V sobotu napoludnie kráčala Andrea s kamoškami po meste a spolu pozerali výklady. Tip-top nahodené tri mačičky pútali pozornosť a chlapi sa za nimi otáčali. Mali z toho veľkú srandu, lebo reakcie šedých buchiet - priateliek, či manželiek - stáli tiež za to! Tie zamračené pohľady, tá závisť, že oni nevyzerajú tak dobre...

Neni to na zlosť? Ani len do tej práce sa ponoriť nemôže! Jednoducho nevládze. Ostal by v práci kľudne aj do noci, len aby zamestnal vlastné myšlienky. Ale cítil, že by to nemuselo dopadnúť dobre. Musí si dávať pozor a neprepínať. Len... ako má oddychovať? Sedieť doma na gauči sa mu nechcelo a na Andreu si ani nespomenul.
"Idem pozrieť ségru," pomyslel si. "Deti vedia rozptýliť myšlienky najlepšie."

Andrea sa vrátila domov, kde bývala s rodičmi a mladším bratom. Zavrela sa do svojej izby a vyvalila sa na posteľ. "Teda! To nabralo spád," pomyslela si, "najprv dlho dlho nič a zrazu..."
Bola spokojná. Bola veľmi spokojná. Konečne sa veci pohli tak ako si želala. To budú kámošky závidieť! Opäť sa jej niečo podarilo. "Ivan je taký perfektný chlap," vzdychla si, "v každom smere..."

Prešiel týždeň, prešiel druhý a Andrea nepokročila s fešákom ani o chlp! Teraz bol u nich vo firme druhý deň po sebe... a... a nič! Obtiahnuté blúzky a gate, zvodné úsmevy, klipkanie očami, dnes sa cestou na obed do neho zavesila ako keby jej patril a on stále NIČ!
"Nebude on teplý?" pomyslela si Andrea. "Takej kočke ako som ja sa predsa nedá odolať!"
Aspoň že už bude 16:00 a konečne vypadne z práce!

Unavený Ivan sa vrátil domov, do svojho dvojizbového bytu. Bola sobota, neskoro večer a celý deň pomáhal ségre a jej mužovi na dome. Nejak vôbec nepocítil, že je už dosť dlhý čas sám, bez priateľky. Zamestnávala ho choroba, práca a obidve sestry. Jedna prerábala dom, druhá byt a on ako jediný použiteľný chlap v rodine bol na roztrhanie. Je to naozaj tak, že keď zamestnáš ruky, hlava nerozmýšľa. Nerozmýšľa o blbostiach.

Po tom, čo sa Tereza s Romanom udobrila (alebo Roman s Terezou?), preplávala niekoľkými dňami ani nevedela ako. Bolo jej tak krásne! Úplne rozprávkovo. Pozreli si dva byty, ale nepáčili sa im. Roman väčšiu časť peňazí pozháňal po rodine a známych, značnú kôpku mal i našporenú, takže úver nebol problém a v pohode ho splatia za desať rokov. Možno i skôr. Terezu najprv zarazilo, že jej byt chce darovať. Celý byt? Čo nie sú partneri? Prečo by ho mala vlastniť len ona?

U Katky sa dlho nezdržali. Katka bola ešte napálená na svojho muža, lebo sa mu vybil mobil a dva dni sa jej neozval. Až dnes. Možno keby boli samé, pokecali by si, ponadávali na chlapov, ale s Romanom sediacim vedľa nich to už nebolo ono.
Len 5 hodín popoludní a vonku bola tma ako v rohu. Roman a Tereza spolu ruka v ruke kráčali do svojej garzónky. "Kedy sme sa naposledy takto prechádzali?" preblesla Tereze hlavou myšlienka. Kráčali z nohy na nohu, Roman počúval zvuk ich krokov.

V stredu bola Tereza napätá v jednom kuse. Najprv ráno, či zase nepríde ten chalanisko poslíčkový jeden, a potom teraz. Konečne sa odtrhla od svojho pracovného stola a šla na obed. S Romanom sa dohodli na reštike blízko pri jej práci.
Vo vnútri reštiky ho našla hneď. "Ani kvety mi nepriniesol!" pomyslela si sklamaná a podišla k jeho stolu. "Chce sa rozísť! Určite sa chce rozísť!" mátalo jej v hlave.

V nedeľu večer volala Tereza Milke.
-- Videla si to v správach?-- spýtala sa Tereza.-- To neni pravda ako vedia média nafúknuť čo sa stalo!--
-- Myslíš tých policajtov?-- spýtala sa Milka.-- Čo nafúkli? Chceš povedať, že neboli drzí? Že prerušili flautistu absolutne neprimeraným spôsobom?--
-- Sú to policajti Mifi! Ja teda nečakám, že budú mať spôsoby anglického kráľovského dvora...--

Vonku je tma a Milka hľadá ulicu, ktorú má poznačenú v mobile. Ten sviniar netuší, že sa jej podarilo získať jeho adresu! Juj, ako sa len teší na stretnutie. Toto si vychutná. On ani netuší, že odišla domov hneď po ňom.
Našla informačnú tabuľu mesta s mapou, ale bolo jej to prd platné. Zarosené sklo večer zamrzlo a Milka nevidela nič. Musela sa pýtať ľudí.
Keď stála pred vchodom a na zvonci videla jeho meno, potešila sa. Zazvonila.
-- Ide pošta pre teba,-- uškrnula sa Milka.
-- Ano...-- ozval sa ženský hlas.