Luna

ANJEL

ten
bez krídel
ktorý sa potkýna
na konci ulíc

padá do náruče

tak dokonalý
a nesmrteľný

je

pocit dieťaťa
v matkinom objatí

V zajtrajšku rozkvitne vanilkový kvet

javorové lístie
padá
do chladných dlaní
jesennej sonáty
doznievajúcej
v kruhoch pod očami
rozpíjajúc sa
do dnešného rána
ešte ticho šepká

/Chcem byť sama/

v strapatých vlasoch
čítaš smútok
nechávaš ju
v samote
roztápať sa
do ticha

/malá
ubolená
snehová vločka
z minulej zimy
ticho stoná v duši/

prichádzaš
s posledným javorovým listom
šteklíš ju na tvári
tíško sa smeje
namiesto slov

objíma srdcom...

Čas

rozmočenými končekmi,
z večného zotierania snov,
sa pokúšaš nabrať z cudzích
a pritom vieš,
že nepočujem ani vlastný hlas

skrz srdce nevládzem kráčať,
keď stojíš vo mne...

Kávová

V ranných farbách
brieždiš sa mi do voňava.

Na viečkach rozospatý úsmev
vydychuje túžbu po káve.

Zalievam ťa bozkom,
vdychujem za horúca,

strácam sa

v objatí

rannej kávy
...