Láska - lieči a zabíja

Čistá ako kvapka rosy,
v ktorej sa zmočí ostrie kosy,
keď zarána kosec trávu podtína.

Diamantov všetkých sveta
hodná je tá jedna veta,
ktorou všetko začína.

Do tej trávy líha šťastná.
Myslí, že láska je im obom vlastná.
Nevie, že nie je jeho jediná.

Otrocké povrazy píšu jej zápästím,
kolom hradných veží sňala rúško noc.
Pár kopýt konských uháňa nábrežím,
cval trhá povetrie a srdce bezmocnosť.
Bránu srdca túžbou zmohlo,
nocou ku nej pobeží.
Za chladným svetlom tmavou chodbou...
Či čaká naňho vo veži?
-
-
Čierne oči nocou planú,
studne lásky vzdychajú
pre rytiera, čo trpel za ňu,
kladivá už rátajú.
Za chladnou mrežou duše plaší,
už niet viac slnca v jej tvári,
blížencovi čo šabľu tasí,
ostal len plač v chotári.

Keď pohľad je kvapka rannej rosy,
Tak objatie je studnička.
Bozk – potok, čo sa rieke prosí,
Že sa chce vliať, žblnkať bosý,
Víta ho sladká pesnička.

A zrazu láska – more či oceán,
Roztečieš sa milovaním,
Nemáš hraníc, nie si sám
A tebe stačí, keď tečieš za ním.

More či oceán!?
Ale to je veľa rán,
Pre mňa keď som v diaľke,
sama len v pretvárke,
že všetko mi je jedno,
že nemôžme byť vedno,
lebo ja nie som riekou,
čo hladí ťa nežnou rukou.

Nie som veľkým oceánom
V priestore tom tmavom chladnom.

Je ťažké zdolať prázdnotu,
Je ťažké zničiť samotu,
Keď sa moce stále dookola,
Ako by som iba pre ňu bola.

Ľúb ma aspoň trošku,
Podstrčím ti moju nôžku,
Možno to trochu zaberie,
Alebo sa srdce zaprie – nie!

A ja budem smutnejšia než smutná,
V mysli mi znie pieseň nudná,
Čo dráždi ma vyvoláva zlosť,
Na všetko tak kričím – mám už dosť!
Všetkého a nevychádzam z údivu,
Ja jemná, krehká, zrazu som za divú,
Čo kričí a nechce to,
Ale prečo? Nuž vieš – preto!
Lebo láska láme ma na kúsky,
Núkajte sa som ako zákusky,

Niet viac slov.
Nemám už čo povedať.
Trápi ma to, možno Teba tiež,
ale je to proste tak.
---------
Moje srdce hovorí,
ústa však ďalej mlčia.
Chcem Ti niečo povedať.
"Stoj, počúvaj, počkaj!!!"
----------
Stojím pri Tebe,
otváram ústa, vraviac nesúvislé slová.
Nerozumieš, hovoríš,
tak počúvaj, opakujem znova.
----------
Už rozumieš?
Prikyvuješ na to, čo Ti hovorím.
Máš pravdu!
Už niet viac slov,
všetko už povedali moje ústa.
To krásne medzi nami sa schovalo za tou hustou hmlou.
----------
Niet viac slov medzi nami,

táto hra ma baví, táto hra ma zabíja,
ťaháš ma do temnoty,
zahrávaš sa so mnou...
ale to bol môj plán!
to ja som chcela byť nad vecou!
kým neobjasníš svoje cítenie
som rozložená na milióny drobných čiastočiek,
ktore sa chcú stretnúť v jedno - telo, jednu dušu..
26.5.2010

dovolil si mi priblížiť sa k tebe
dotkla som sa tvojho bytia
počúvala tvoje sny
hladila som zranené dieťa túžiace po ďalších dotykoch
vpíjala sa bozkami do tvojho tela...
len dušu stále nepoznám..

Keby slepých motýľov
čo netušia krídel farby
tisíc v rojoch priletelo
možno by lásku zachránili navždy.
-
Z našej lieta popol v povetrí.

Skúšky z objatia
prepadli

Termín
sa
zabudol objednať
nastavil láske
svoju ruku...
a v monológu
strácaš sa

-
Si tu
zavretá
Či navždy
v hmle
budeš čakať
na zázrak?
Veď TY si zázrak!
-
Tak sa maj
láskavá

Trápne
nezmyselné
Dva chrbty
Bolia
v súvetiach

-
Slepá bolesť
prilieta
S búrkou
suchých krídel
Vlažnej ruky
súhvezdia
Na svoj denný
prídel

Volajú sa
slová
Súdržnosti
Neha sa hnevá na pána
Pán nemá viazanku
Má len úsmevy slnka
V počmáranej samote.
-

Máj, lásky čas

Smútok mi ako mrak,
svetlo v sdrci tieni.
Radosť, tá ma opustila,
všetko sa vo mne mení.
-------
Opäť sa vraciam k Tebe,
s tichou prosbou na perách.
Dúfam, že mi pomôžeš
a neostanem stáť vo dverách.
-------
S prosbou v očiach hľadím na Teba,
dúfajúc, že dáku nádej mám.
Z môjho sdca sa radosť stratila,
šťastný pocit nepoznám.
-------
Zas sa modlím k Bohu,
prosím ho veľmi o pomoc.
Plač na krajíčku nosím,
v slzách zaspávam, každú noc.
-------
Ráno sa prebudím,
oči uplakané a smutné...