Kamila

Jeseň

JeseňJeseňJeseň je múdrosť staroby,
nádhera dvoch vráskavých rúk,
bohatstvom slastnej chudoby,
zbavenej pochybností múk.

Jeseň sú ťažké viečka pred spánkom,
s láskavým úsmevom vráskavých očí,
spomienky schované pred vánkom,
sen dávno zabudnutých nocí.

(Ne) obyčajné ženy

Usmievajú sa na nás z titulných stránok časopisov, z televíznych obrazoviek... Sú krásne a úspešné. Zvládajú náročnú prácu, deti, domácnosť aj svoj dokonalý imidž. My ostatné len ticho závidíme a márne špekulujeme, kde sa stala chyba. Narodili sme sa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste? Zle sme sa učili? Minuli sme sa povolaním? Nenašli toho pravého? Kladieme si otázky, bez správnych odpovedí.

Pomätenosti

KvapkyKvapkySpím, či bdiem? Vôbec netuším,
zopár bláznov mi skáče po duši.
Keď chcem spať, majú party divokú.
keď musím žiť, ukladajú sa ku spánku.

Prečo tak hlasno vrieskam o pomoc,
keď cvičí so mnou bezmocnosť?
Kde hľadať v hlave pokoj a mier
keď myšlienky moje sú divá zver?

Spím, či bdiem?
A prečo to tak bolí?

Ilúzie

Je láska prelud, sen,
či výplod mojej fantázie?
Neostali mi už ani len,
spomienky na dávne ilúzie.

Krátky úvod na ešte kratšiu úvahu o láske. To krásne bruchabolenie, srdca tlčenie, podlamovanie kolien, zahmlievanie zraku, ten nádherný trpko-boľavý, šialene- radostný pocit..., je dobré ak ho okúsime, alebo radšej nie ak prináša len utrpenie. Máme naň nárok len raz v živote a potom ? Príde vytrzievenie, alebo dve vráskavé ruky spojené v objatí na večné veky.

Ja nechcem náruč sladkých slov,
len závan tepla tvojich dlaní,

Tanec - asi jediná optimistická

Chcem tančiť v rytme mamba,
a môže znieť aj rumba či samba,
Chcem snívať svoj sen o tanci
byť hrdinkou vo svojej romanci.
Ja sa chcem vznášať životom,
Ja chcem žiť teraz, nie potom.
Som tu naozaj, dýcham a žijem,
Dúfam že svoje šťastie neprepijem.

Neprepasiem viac svoju šancu,
a prijmem pozvanie k tancu.
Chcem sa prebudiť, otvoriť oči
a celý svet sa pre mňa bude točiť,
Tancovať so mnou valčík a polku,
tanečný parket je všade, tu aj vonku.
Moja duša bude spievať do rytmu,
a navždy opustím večnú tmu.

Tanec zobúdza vo mne vášne,

Samota

Samota je krutá, mučí a zabíja,
plazí sa potichu, krvilačná zmija.
Samota desí, ak ja za ňu môžem,
sama si zamykám nedobitné mreže.
Samota sú moje chmúrne myšlienky,
len ja a smutné spomienky.
Samota je duše čierna diera,
a zo mňa je ustráchané zviera.
Samota je požiar, čo všetko páli,
a ja píšem rýmy utopené v žiali.

Sila poézie ukrytá v piesni

Finálové kolo- Hity storočia, ma práve prestávku pred záverečným vyvrcholeníím. Vo mne silne doznieva nielen očarujúca hudba, ale predovšetkým úžasné texty. V dnešnej uponáhľanej dobe je to asi jediná šanca ako nás môže osloviť sila slov, krása poézie, čo je možno škoda, ale zároveň aj veľké šťastie. Skláňam klobúk pred Kamilom Peterajom, ktorého texty dnes zazneli štyri, alebo päťkrát a to nehovorím a kvante iných nádherných piesni, pre ktoré robil texty. Asi najviac ma oslovujú práve z tvorby pre Mariku Gombitovej.

Krajina snov

Ja hľadám, blúdim márne,
v krajine dávno prekliatej,
Moja púť končí neslávne,
a osud zabudol svoj dej.

Ja túžim svet svoj nájsť
svet plný nežných tieňov
Mať sladkých sedemnásť
nech len ilúzie sú vierou.

Pár slov

Zavreli blázna do klietky,
alebo sa tam schoval sám?
Som tichý čudák pre všetkých,
chcem utiecť, ale neviem kam.

Tak hlasno kričím o pomoc,
až moje ústa ostávajú nemé.
Vôkol mňa blúdi temná noc,
slepé sú oči uslzené.

Ja nechcem ísť do školy

„Dobré ránko, mladý pánko!“
„Prečo ma budíš moja mamko!“
To sa mi sníva, to je len sen,
Otočím sa a hneď ho zaženiem.