Poezia terapiou

nočný príliv mi prináša správu vo fľaši
echo tvojho srdca
...
prímorský vánok chladí rozpálené telo
studenou diaľavou
...
tóny nočných podnikov mi tečú do uší
biele víno pravdy
...
slnečné hodiny zabudnuté v piesku
odčítavajú dni
...
zdvihnú má kovové krídla do neba
k majáku nádeje

tvoja tvár
pre jeden deň
s yoko ono
hladím len
biely pohľad
žaluzií
na stenách
tvoje obrazy
zabudni
zabudni
do piána
schovaj sny
klapky
splynú s prstami
na lennona
zabudni

Odpustenie ku nám nechodí,
čas zavretý je do hodín.
-
A oči leopardov noci,
len tiché blues saxofóna rosí.
-
Pohľadom sprevádzam zaoceánsky parník
na obzore hlási mi svoj zánik.
-
Spod lampiónov spomienky sa smejú
na drevených palubách ich tanečné kroky hrejú...

Život skrýva všetko neznáme,
čo časom musíme sami objaviť.
Žitím také veci spoznáme,
že ich máme chuť zahodiť.
------
Zahodiť niekam odkiaľ návratu niet,
aby nemohli robiť neplechu.
Nedári sa to však.
Stále sa vracajú späť,
ako keby chystali dajakú odplatu.
------
Úder za úderom, bolesť za bolesťou,
radosť sa niekam stratila.
Odplata býva krutá, často veľmi bolí.
Je šťastná, keď nám všetko vratila?
------
Známe veci, často ani neznáme,
nepoznáme ich charakter.
Spoznáme to príliš neskoro.
Bolesť v srdci ostane.

Chcem pobozkať teplo slnka,
viem, že sa to nedá.
Na perách však cítim lúče,
ktoré žiaria priamo z neba.
-----
Chcem pohľadiť oblak biely,
ktorý pláva na nebeskom mori.
Lenže tá túžba bojuje so skutočnosťou...
Napriek tomu, stále vo mne horí.
-----
Chcem sa dotknúť hviezdy zlatej,
ktorá sa skrýva v nočnej oblohe.
Ten zlatý div, či poklad, ktorý svieti,
nemôžem ho dosiahnuť. Je príliš hore.
-----
Chcem voňať krásu zeme,
ktorá je všade kolo nás.
Môžem to cítiť, dotknúť sa jej,
pobozkať, či pohladiť.
Ale jedno však nesmiem.

Verše zatúlané v storočiach,
úročia sa vodopádmi slov,
v smaragdovom srdci tiene preskočia
a plnú pravdu skladajú zo snov.
---
Do tiesňav sa uväznili v túžbach,
pošepnúť súhvezdiam premenený vek.
Tam v tichom odkaze do sŕdc sa vpúšťa
cez fúgy času, rozlúštiť krajší svet.

Vybral sa raz malý macko na lúku,
namieril si cestu priamo ku buku.
Keď tu pod ním čosi blízko od hlavy
tenkým hláskom k macíkovi prevraví:

"Vysloboď ma, macko milý, jaj Bože,
čierny pavúk práve išiel pre nože,
vraj dnes bude zo mňa jedlo, tak veru,
pripraviť chce pavúčici večeru",

plače motýľ zlatokrídly od strachu,
jeho slzy gúľajú sa ku machu,
tam, kde stojí macko veľmi zhrozený.
Pomôcť v núdzi priateľovi nelení,

zobral konár zo smreku, čo vedľa stál,
pavučinu ľahko celú potrhal.
"Leť si, motýľ, hoci za les, za vodu,

Žena

Žena sú len štyri písmená,
tak krátke slovo a tak veľa znamená.
Krátke a veľké zároveň,
je oňho veľký záujem.
Žena, keď slovo vypustím,
spomeniem na mamky, babky, tetušky.
Žena je slovo nádherné,
v ňom celé ľudstvo zahrnuté je.
Žena je matka, je láska sama,
nikdy som nevidela toľko lásky,
čo dáva len mama.
Žena je slovo plné citu,
berie si deti na ruky
bez ostychu.
Nehanbí sa za lásku,
neskrýva slzy pod masku.
Má pochopenie pre muža, i pre deti,
jej oku nič neuletí.
Vidí či trápiš sa, či veselý si,

domov tak vzdialený
mi rozprával raz-
.
na ceste púšťou
dlhý ti bude čas
.
.
pozbieraj slzy
kryštálové zrnká
.
zlatý kruh nad hlavou-
horúca je pieseň slnka
.
.
preosieva do zlatých strún
tvoj večný čas
.
hľadím ti v očiach-
znamienka krásy
.
v hĺbke duší jas. . .

Všetkým mamám !

Každé ráno vždy ma čaká,
moja usmievavá mama.
Raňajky mám na stole,
budem s ňou až po škole.

Celý deň sa na ňu teším,
zo školy hneď za ňou bežím.
Mama stojí vo dverách,
úsmev jej hrá na perách.

V očiach svietia iskričky,
nevypustia slzičky.
Asi pozná rôzne čary,
keď vie bolesť v sebe tajiť.

Mama zvládne všetku prácu,
nepýta si za ňu plácu.
Všetko robí pre nás z lásky,
aj keď niekedy má vrásky.

Dobré slová pre ne majme,
všetku lásku mamám dajme!
Mamy to sú krehké kvety,