Pamäťová stopa

Dnes v noci sa mi sníval sen patriaci do kategórie tých, čo spôsobia celodenné chvenie v žalúdku a prísľub nových zmien. Šoférujem po diaľnici, keď odrazu auto predo mnou prudko zabrzdí. Šliapem na brzdu tiež, ale je jasné, že to nie je možné ubrzdiť. Bez pochýb do neho narazím vo vysokej rýchlosti. Zatváram oči. Viem, že sa to stane a prijímam svoj osud. Čas sa spomaľuje, rozfázovaný pohyb a onedlho brutálny náraz. Auto predo mnou prerazí zvodidlá a padá z mosta dole. Pád z takej výšky nemohol prežiť nikto z posádky. Mne, ani môjmu synovi sediacemu v sedačke sa však okrem zopár škrabancov nestalo nič. „Je to v poriadku. My žijeme. Tí, čo boli pred nami sú mŕtvi. Nemohla som tomu zabrániť,“ ide mojou mysľou. „Áno, tí, čo tu boli pred nami,“ vravím si ráno. Stigma prenášajúca sa generáciami a zbytočný pocit viny. Jediná emócia, ktorú si pritom skutočne zaslúžia, je úcta.

--------------------

na mysli plač

ukáže sa ako kýchnutie

ako vnuknutie

zbadala som sa v odraze

s vtlačeným výrazom obete

odvážanej do plynu

s potom páchnucim

blížiacim sa koncom

doľahol na mňa strach predkov

strach

to posledné čo mi po nich ostalo

posledné čo mi ostalo

--------------------

Fantómová bolesť je bolesť časti organizmu, ktorá bola odstránená amputáciou. Presne to sa mi stalo. Niekto zo mňa odrezal polovicu môjho pôvodu. Je zo mňa slovenská katolíčka, ktorá sa v noci budí na sny z celkom iného sveta. Kde je moja druhá polovica? Lepím ju po čriepkoch, ktoré nachádzam kdekoľvek. Keď varím, zdá sa mi, že som moja prababička. Celým telom viem, že vykonávam jej pohyby a cítim jej lásku k vareniu, k obslúženiu druhých. Položím tanier na stôl a usmejem sa jej úsmevom. Malo sa na ňu zabudnúť, mala som byť pre ňu slepá. Ale ona to nedovolila, žije aj vo mne. Keď vybuchnem pre maličkosť neprimeraným hnevom, viem, že sa hnevám aj za babičku. Mala na oprávnený hnev tisíce dôvodov, z ktorých ja nemám ani jeden. Ale môžem, môžem sa hnevať s ňou, pretože aj cezo mňa prežíva pamäť na to, že dôvod tam bol. Keď si sadnem na kávičku a s pôžitkom si potiahnem z cigarety, matne si spomeniem na svojho dedka. A keď hovorím s otcom, akoby som bola aj s ním. A s nimi všetkými, napriek dlhému a starostlivému zastieraniu. Ich životy, smrť, hroby, túžby a milión bolestných tajomstiev. Pred tým všetkým sme mali byť uchránení. Nejde to. Žijú v nás o to viac. Ľúbime ich s o to väčšou vrelosťou. Hľadáme ich v známych s podobným nosom, podobným osudom, podobným úsmevom. Amputovať polovicu zo seba by totiž znamenalo smrť.

--------------------

čakám kým sa opäť stretneme

ja a ja

uprostred lesa

v chalúpke

tá múdra z nás čosi varí

liečivé bylinky

a usmieva sa

raz príšera

inokedy skúsená starenka

naposledy ma vzala do náručia

v polospánku

omývajúc mi čelo odvarom z rastlín

a nechala ma spomenúť si

na tú hrôzu zabednenú v nevedomí

odvtedy som ju nevidela

potulujem sa sama po svojej posteli

nikto mi nevarí čaj v podkroví

a ja som opäť bez minulosti

--------------------

Sedím na posteli len v spodnom prádle a lakujem si nechty. Môj syn sa prizerá akoby šlo o posvätný obrad. O chvíľu si už fúka na malinké nechtíky a pobavene sa smeje. Konečne sa o seba zas starám. Mám na to čas a silu. To všetko vďaka tomu, že som mala možnosť jasne si ohmatať vlastné hranice. „Čo bude ďalej?“ pomyslím si a je mi už jasné, že začnem tým, že popresúvam nábytok. Rozhliadnem sa po izbe a tuším nový začiatok, ďalší môj súkromný letopočet, ktorý sa nebude datovať od smrti nášho manželstva, ale od pripustenia si možnosti byť šťastná aj po ňom. To mi umožnila len jedna z mojich dvoch častí. Amputované ja, ktoré miluje život. Dolujem ho zo seba všetkými desiatimi prstami, všetkými zaklínadlami, všetkými básničkami, všetkým svojím spevom a všetkými modlitbami.

--------------------

„Ja som tvorca svojho sveta. Sú tu moje schopnosti. A moje možnosti. Sú obmedzené. Tak to má byť. Vytvárajú môj svet. Ten je taký, aký je. Nebude lepší. Je dobrý. Som v bezpečí. Nemusím byť nezávislá. Môžem ľudí potrebovať. No nikto nie je povinný mi pomáhať. Nemuším to zvládnuť dokonale. Hocijako to urobím, bude to dosť dobre. Bude to moje maximum. Beriem veci, ako prichádzajú. Nič nečakám. Žijem. Teraz. So sebou. Prijímam. Nehodnotím. Nechávam čas plynúť. Idem zároveň s nim. A je to dobre,“ dopísala som na žltý papierik a prilepila ho na zrkadlo v kúpelni. Bola to moja mantra na niekoľko týždňov. A fungovala.

--------------------

Odkedy mám auto, môžem si v ňom nerušene aspoň raz denne spievať za jazdy na plné hrdlo. V aute to nikoho nevyruší a ja aj tak nemám rádio. Je to uvoľňujúce. Som tam len ja a môj syn, ktorý si spieva so mnou. Našu rodinu teraz riadim ja. Je to vzrušujúca, zodpovedná, ťažká úloha. Dôležité je, že sa hýbeme, a to dopredu. Na plyne je moja noha. Je len na mne, ako pritlačím. To, čo tu bolo pred nami, tu už nie je. Nie je tu moje včerajšie ja, moja prababička a môj muž už nie je môj. Ostala však vo mne pamäťová stopa. Vďaka nej som tam, kde som.

--------------------

to

je

CESTA

Nadlho

Nadlho

NA nedohľaDNO

NA DNO

DLHo

sebe samej

Komentáre

Bolivia gratulujem,perfektne

Bolivia gratulujem,perfektne si opisala a vystihla pocity zeny,ked sa jej vsetko zruti a musi zacat odznovu...viem presne,aka je to situacia,bola som v nej,len som to nikdy nehodila na papier..tebe sa to vynikajuco podarilo...Tlieskam