(Ne) obyčajné ženy

Usmievajú sa na nás z titulných stránok časopisov, z televíznych obrazoviek... Sú krásne a úspešné. Zvládajú náročnú prácu, deti, domácnosť aj svoj dokonalý imidž. My ostatné len ticho závidíme a márne špekulujeme, kde sa stala chyba. Narodili sme sa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste? Zle sme sa učili? Minuli sme sa povolaním? Nenašli toho pravého? Kladieme si otázky, bez správnych odpovedí.

Začíname a vzdávame zaručené diéty, aby sme si znova a znova pohládzali dušu božskou čokoládou. Pokusy o pozitívne myslenie zahodíme do najbližšieho smetného koša, keď sa nám dieťa s úžasným krikom hodí o zem, alebo nás pubertálny výrastok priklincuje jedinou vetou. Len ťažko predýchavame múdre reči našich polovičiek o večnom neporiadku v byte a nekonečné súrodenecké vojny našich ratolestí. Ak náhodou naší najbližší zaspia na vavrínoch, dorazí nás šéf, alebo protivná kolegyňa. Blúdime v labyrinte života, v úlohe tak náročnej - žienky modernej. Chceme byť trpezlivé mamy, milujúce aj milované manželky, úspešné v práci, mať domácnosť zo škatuľky a samozrejme byť vždy očarujúce.

Len kruhy pod očami, vejáriky vrások, zopár sivých vlasov a sadielko tu i tam, sú tichým svedectvom našich prehier. Hlučnými prejavmi našej bezmocnosti zase častujeme svojich najbližších. Určite sú aj výnimky, žienky ktoré sa našli v úlohe mamy, majú chápavého manžela, zaujímavú prácu a optimizmu na rozdávanie. Samozrejme, tie len potvrdzujú pravidlo, že nás je viac, ktoré sme zo svojich detí sem tam zúfalé, občas zúrivé a často bezradné.

Milujeme svoje deti, chceme pre nich to najlepšie, aj modré z neba by sme im zniesli, len trpezlivosť a pevné nervy sme nevyhrali v lotérii. Občas by sme ich zo samej lásky "zjedli", inokedy nevieme či máme plakať alebo sa smiať, potichu či nahlas nadávať. Možno sa raz pritrafí aj nejaká tá výchovná. Naše slniečka, malé aj veľké, sa nám o zábavu vždy postarajú. Neumárajme sa pocitom viny a zlyhania, že len my nezvládame výchovu svojich detí. Máme nárok byť len človekom, ženou so svojimi chybami, omylmi aj pádmi. Aspoň si vieme vážiť slniečkové chvíle, ktoré sú nám dopriate.

Keď sme si tak pekne zdôvodnili, prečo nemôžeme byť dokonalé ženy-mamy, neznamená, že to vzdáme. Nehádžme flintu do žita, veď kde by sme ho teraz našli. Nájdime si spriaznené duše a chvíľku pre seba, bez výčitiek, že nie sme po ruke deťom, rodine. Je to dôležite pre nás aj pre nich. Iba oddýchnutá mama zvládne s prehľadom každodenné radosti a starosti. Poseďme si s kámoškou pri káve, vyberme sa za psychológom ak potrebujeme radu odborníka, tancujme, cvičme, čítajme, snívajme ..., aby na našich tvárach žiaril očarujúci úsmev filmových hviezd, aspoň na zopár krásnych okamžikov. Majme sa radi, aby z nás naše ratolesti mali len radosť.