nanič román ll. č.29

Neni to na zlosť? Ani len do tej práce sa ponoriť nemôže! Jednoducho nevládze. Ostal by v práci kľudne aj do noci, len aby zamestnal vlastné myšlienky. Ale cítil, že by to nemuselo dopadnúť dobre. Musí si dávať pozor a neprepínať. Len... ako má oddychovať? Sedieť doma na gauči sa mu nechcelo a na Andreu si ani nespomenul.
"Idem pozrieť ségru," pomyslel si. "Deti vedia rozptýliť myšlienky najlepšie."
Tak bez pozvania nasadol na bus a doviezol sa do vedľajšieho mesta k sestre do garzónky. Byt, ktorý kúpili a prerábali ešte obývateľný nebol. Dvaja dospelý a dve deti sa tlačili v podnájme.
Hneď ako prišiel, zistil, že prišiel nevhod. Deti boli zmrznuté, sestra poťahovala nosom a oči mala plné sĺz. Zo švagra bolo cítiť borovičku. Ivana to zarazilo, lebo si myslel, že obidve jeho staršie sestry sú šťastne vydaté. Šťastne.
-- Vezmem decká von,-- povedal Ivan sestre. -- Obleč ich.--
"No... nevybral som si najlepší okamih. Čo sa pohádali?"
Deti boli za chvíľu vychystané a pri dverách sa jej Ivan spýtal:
-- Ty nechceš ísť?--
Sestra len záporne zavrtela hlavou.
Dvere za nimi zavrela, vošla do kúpelky a hrozne sa rozplakala.
Ivan chvíľu pri dverách načúval, sledoval ako deti pomaly zdolávajú schody a pobral sa za nimi.

Domov sa vracal šťastne zmorený. Decká dokážu vymýšľať také somariny... ešte teraz sa usmieval nad ich vynaliezavosťou.
So sestrou si nepokecal. Bral to tak, že prišiel nevhod a aby sa nemusel len tak nasucho otočiť a vrátiť domov, aspoň ju nachvíľu odbremenil od detí. Určite sa len pohádali a nič strašné sa nestalo.
...

Ďalší deň po práci sa pobral k potoku. Viedol popri ňom utešený chodník a pretože pršalo, nebolo tu ani nohy. Ivan došiel k zastrešeným lavičkám, slušne zdemolovaným, ale ešte stále na sedenie vhodnými. Sadol si. Počúval, pozeral na kvapky.
"Zajtra aj v nedeľu budem celý deň robiť na stavbe a budúci týždeň mám zase chodenie po doktoroch. Fajn."
Program mal na krátky čas plný, nebude mať kedy premýšľať.
V práci vedel o jeho chorobe len šéf. Aj ten vedel len o rakovine, nie že má aj vývod. Dohodol sa s ním, že chodenie po doktoroch doobeda vynahradí dlhšou prácou večer. Čo vyžadovalo jeho prítomnosť, tým poveril podriadených. Zariadil si všetko k spokojnosti svojej i šéfa. Aspoň zatiaľ výhrady nemal.
Šero čo sprevádzalo dážď sa menilo na tmu. Od potoka zavial chlad a Ivan už kvapky ani nevidel.
"Veď ja som vlastne šťastný človek!" napadlo ho zrazu. "Kto si dnes môže dovoliť chodiť po doktoroch a nestresovať sa - do paže, už som mal byť späť v práci! Ja si to dovoliť môžem. Mal by som byť tej rakovine šťastný za to, čo mi dala..."
Ivan sa škodoradostne zachechtal.
"...mne môžu ľudia vlastne závidieť!" pomyslel si a chvíľu sa zvíjal od smiechu.
Potom zobral do ruky za hrsť kamienkov a po jednom ich triafal do potoka. Urobilo to vždy také hlboké čľup.
Chytil dáždnik a vychádzkovým krokom sa pobral domov. Trvalo mu to skoro hodinu a pol, ale mal dobré topánky, nepremokali a nechcel byť doma dlho. Takto pekne pomaličky príde domov akurát na správy. Kúpil si pizzu a ďalší deň, kedy sa mu podarilo nemyslieť, bol za ním.