nanič román ll. č.28

Andrea sa vrátila domov, kde bývala s rodičmi a mladším bratom. Zavrela sa do svojej izby a vyvalila sa na posteľ. "Teda! To nabralo spád," pomyslela si, "najprv dlho dlho nič a zrazu..."
Bola spokojná. Bola veľmi spokojná. Konečne sa veci pohli tak ako si želala. To budú kámošky závidieť! Opäť sa jej niečo podarilo. "Ivan je taký perfektný chlap," vzdychla si, "v každom smere..."

"Láska. Aký hrozný blbec som bol," premýšľal Ivan o svojej bývalej. 5 nádherných rokov, až kým neprišiel ten zlom. Zistili mu rakovinu a šiesty rok ich známosti sa pomaly menil na nočnú moru. Všetko by zvládal, uniesol aj sám, veď jeho Láska stála pri ňom. Ale keď mu urobili vývod (kolostómiu), zašili konečník, nevedel sa akosi s tým zmieriť. Bol k nej tak hrozne odporný. Nezniesol aby sa ho dotýkala, nechcel aby ho chápala a mala rada takého aký bol! Veď on už NEBOL taký ako predtým! Bol karikatúrou na ktorej sa dá dobre zasmiať, ale určite nie chlapom, s ktorým sa plánuje a počíta do života! Namiesto diery v zadku mal dieru na bruchu. So sáčkami, ktoré si lepil a vymieňal, keď boli plné. Fuj, aký hnus. Do toho chemoterapia, ožarovanie, nekonečné more vyšetrení a kontroly... V jednom kuse bol podráždený. On sa ako človek necítil, cítil sa ako úbožiak nižšej kategórie, a keď mu jeho Láska tvrdila opak...
Vlastne ju od seba odohnal a ona proste odišla.
Také úžasné dievča!
Rodine povedal, že má pruh, že ho operovali, že mal pooperačné komplikácie a že si musí dávať veľký pozor. Hnevali sa naňho, že im to povedal až keď bolo po všetkom, veď ho mohli chodiť pozerať a navštevovať v nemocnici. Tak naňho dávali pozor aspoň pri prerábke a ségry prvé ho odháňali od hmotne ťažkých aktivít.
Ale prísť o také dievča, ako bola jeho Láska...
Bola krásna. Krásna krásou, ktorú nevidel na prvýkrát, ale čím dlhšie ju poznal, tým krajšia sa mu zdala. Asi preto, že svoju krásu zanedbávala, bola neporovnateľná so ženami, ktorých krása kričala. Jej krása mala čaro, mala chuť a niečo čo sa nedá ani pomenovať.
"Takú druhú už nenájdem," pomyslel si.
Zrazu sa postavil, obliekol a vyšiel z bytu.

Kým došiel k bytu jej rodičov, bolo už osem hodín večer. Vedel, že je v Nemecku a od jej rodičov si vypýtal telefónne číslo.
-- Samozrejme Ivan,-- povedal jej otec, -- nech sa páči, poď ďalej. --
-- Nejdem vás otravovať, -- povedal Ivan,-- je už trochu neskoro. --
Jej otec doniesol Ivanovi papierik s číslom.
-- Na, tu máš,-- povedal,-- len dlho spolu nevyprávjajte, lebo je to drahé! --
-- Ďakujem. Dobrú noc!--

Sadol si do parku pred panelákom a vytočil číslo. "Čo jej vlastne poviem?"
-- Jaa... -- ozvalo sa z telefónu.
-- Láska... --
-- Ivan! --
-- ... tak ako sa žije v Nemecku?--
-- Mne sa žije hocikde dobre. Aj v Nemecku, -- povedala Láska veselo. -- Čo ty porábaš? --
-- Myslím na teba, -- povedal Ivan.
Hrozne si prial, aby aj ona povedala, že myslí na neho.
Nepovedala.
-- Ja...-- jej hlas zosmutnel,-- ...ja na teba rada spomínam, ale nemyslím tak ako kedysi. --
Ticho.
"Je to jasné! Už niekoho má," pomyslel si. "Zobudil som sa neskoro..."
-- Môžem ti zavolať zajtra?-- spýtala sa Láska.
-- Nie, prosím ťa, nevolaj mi! Bolo fajn ťa počuť po dlhom čase, len zajtra asi tak isto budeš na mňa spomínať a nie myslieť. Bola to moja chyba... a chlap čo si ťa získal je šťastný muž.--
Ivan sa poobzeral okolo seba a čakal, či Láska niečo povie. Či ho nevyvedie z omylu, neopraví, že veď ona nikoho nemá... ale ticho v telefóne sa predlžovalo.
Oči sa mu zaliali slzami.
-- Ahoj! -- povedal.
-- Ahoj Ivan!--
Pomaly sa vracal domov a slzy mu stekali po tvári.
Pred desiatimi mesiacmi sa s ňou rozišiel a on až teraz plače.