naničromán ll.č.25

Po tom, čo sa Tereza s Romanom udobrila (alebo Roman s Terezou?), preplávala niekoľkými dňami ani nevedela ako. Bolo jej tak krásne! Úplne rozprávkovo. Pozreli si dva byty, ale nepáčili sa im. Roman väčšiu časť peňazí pozháňal po rodine a známych, značnú kôpku mal i našporenú, takže úver nebol problém a v pohode ho splatia za desať rokov. Možno i skôr. Terezu najprv zarazilo, že jej byt chce darovať. Celý byt? Čo nie sú partneri? Prečo by ho mala vlastniť len ona? Mala z toho taký nepríjemný pocit. Ona neprispeje ani len tretinou na jeho kúpu a má byť celý jej? To predsa nemôže prijať! V žiadnom prípade! Ale... Roman jej ho dáva, lebo si ju váži. Ako sa dá oceniť žena? Stojí za nejaký prstienok, ale za byt už nie? A celkom sa jej páčilo, že takto bude Roman vydierateľný... fuj, aké hnusné slovo... bude sa musieť chlapec vo vzťahu snažiť furt a stále a o svoju Terezku sa bude musieť starať tak, aby ho z bytu nevyšmarila. Vedela presne, čo by jej na to povedala Milka: Keď dávajú ber, keď bijú utekaj! Ale Tereze sa to zdalo také... VADNÉ.

Romana najprv mrzelo, že o tom prekvapku Terke predsa len povedal. Ale neskôr si pomyslel: "Terku predsa poznám! Je taká dobráčka, že nielenže by ma v živote z bytu nevyhodila (keby bol jej), ale ona ten byt ako dar ani neprijme! Určite bude trvať na tom, aby sme ho vlastnili obaja." A tak sa len v duchu usmieval, ako výborne celú situáciu zvládol, ako veľa z toho všetkého dokázal vyťažiť... Terka je úplne namäkko a veľkoryso sa s ním o byt podelí.
...

Prešlo niekoľko týždňov. Obaja začali byť nervózny, lebo keď už aj našli byt, čo sa im páčil, začal strečkovať majiteľ, alebo byt nemohli financovať s hypotékou, alebo... alebo... alebo. Nejaké alebo sa vždy našlo. Zas čakali, čo sa pokašle tento krát.
-- No, ak to víde, môžem ťa napísať ako vlastníčku bytu?-- spýtal sa Roman a zvedavo čakal na odpoveď. To že sa s ním o tom darovaní nerozprávala, nezdráhala sa, sa mu zdalo čudné.
Tereza sa usmiala širokým úsmevom a povedala:
-- Áno, môžeš! Vieš... najprv sa mi to zdalo veľmi divné, ale neskôr som si na taký obrovský dar celkom zvykla a teraz sa mi to prenáramne páči. Roman, to bol fakt fantastický nápad! Čosi také by som od teba nečakala. Ďakujem.--
Tereza mu dala pusu a odišla do kúpelky naplniť práčku.
Roman zamrzol. "ČOO? Do frasa... " Ani len poriadna myšlienka ho nedokázala napadnúť. Cítil sa, akoby si sadol na žeravé uhlie, celkom sám a dobrovoľne. "Čo som to urobil? Nerobí si Tereza srandu? Chvíľu počkám a ona príde a povie, že to bol len vtip..."

Sedeli a pozerali večerný program v telke. Roman sa mrvil. "Ja som fakt debil," pomyslel si, "dať si na krk takúto slučku. Teraz si už ničím nemôžem byť istý, budem až do konca života plávať na vode!" Nepáčilo sa mu to. Nebude žiadne pohodlie, bude musieť aj on priložiť ruku k dielu, aj keď... viac menej... Tereza sa celkom v pohode vrátila do starých koľají! Varí, stará sa o všetko v domácnosti, dokonca ona má teraz väčšiu chuť na sex! Pozrel sa spätne na tých pár týždňov, čo ubehlo od krízy a udobrenia a musel priznať, že Terka sa teraz o všetko stará tak ako predtým. Jediné čo je vidieť je, že to robí s chuťou. Rada. Pretože sa jej fakt chce. "Robí to len preto, lebo ma ľúbi? Ak áno, nemal by som jej aj ja dôverovať a ten byt jej dopriať len preto, lebo ju ľúbim aj ja?"
-- Terka,-- ozval sa Roman,-- ako veľmi ma ľúbiš? Alebo prečo ma ľúbiš?--
Tereza sa usmiala a pozrela mu do očí. Bola ticho, len sa na neho pozerala. Rozmýšľala a jej oči sa naplnili slzami.
-- Ja vôbec neviem prečo ťa ľúbim,-- povedala Tereza,-- ani vyjadriť ako veľmi. Zaujal si ma, páčil si sa mi, bolo v tvojom vnútri niečo príťažlivé. To bolo na začiatku. Teraz máš kopu chýb, si nemožný, typický chlap, neupraceš si spodky ani ponožky, necháš sa opiť rožkom... ale pre mňa máš cenu aj so všetkými tými chybami.--
Roman jej chytil ruku a pobozkal ju. A Tereze sa skotúľali po lícach slzy. Pritiahol si ju k sebe a silno vystískal. Opretá o neho pozerala ďalej telku, aj keď jeho ruky robili veľa preto, aby ju od telky odpútali. "Ten byt pustím z hlavy!" pomyslel si Roman. "Terka neni zlatokopka, viem, že jej môžem veriť. Poznám ju. Byt bude patriť jej. Veď sa oň stará celkom sama. A ONA bude PATRIŤ mne! A ja sa budem starať o ňu."
Až keď sa jej prisal na krk, začala sa mu aj Terka venovať a večer skončil tým, že sa venovali jeden druhému.
...

Ráno Roman začal otázkou:
-- Terka, čo keby sme sa začali snažiť o potomka?--
-- Čo sa nudíš? Nemá byť predtým náhodou ešte svadba?--
-- Ahá svadba! Na to som fakt zabudol. A treba nám svadbu?-- zisťoval Roman.
-- No tvojej mame určite, --povedala Tereza. -- A mne možno tiež...--
"Júúúj, dlhé biele šaty, isto iste aj mne svadbu treba! To len chlap môže zabudnúť na svadbu," pomyslela si.
-- Neni to nejak veľa vecí naraz?-- spýtala sa Tereza. -- Mňa len teraz povýšili, aspoň pár mesiacov si chcem vychutnať ten pekný plat. A s bytom bude tiež kopa roboty. Doriešme najprv ten a potom uvidíme čo skôr.--
"Ja z toho chlapa odpadnem! Že potomok..." pomyslela si Tereza, ale potešilo ju, že o tom začal hovoriť on.

Vonku sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou do práce. Roman sa pozeral za odchádzajúcou Terezou. Tešil sa. Život s Terkou ho začal celkom baviť. Cítil sa byť dospelý, aj keď na takého starého chrena, to bola veľmi neobvyklá myšlienka.