Je noc a ja už nespím ,preč so snami
hľadám si miesto pod hviezdami
teplučký vankúš duše skrýšu ,
básnici o tom rýmy píšu ,
ja skúmam čo osud mi určil ,
poslal do dvojice
kto pohladí ma,pobozká líce
kto poradí mi ako zahnať chmáry
od koho budem verne čakať správy .
ten veršík milých slov , písaný
s láskou ,nehou citom vášňou
vždy budem čitateľkou vďačnou .

Ak chcete duhu,musite sa zmierit s dazdom.
Stokrat zmoknuti,stokrat opršani
vlecuc za sebou premoknute smutno.
Niekedy bolest brani vnimat vlhko,
zimu z dazda.
Zbytocna otazka preco? nedocka sa odpovede.
A dalej kracat sa musi
Unaveni,fackani zivotom,zmoknuti.
Niekto zabudnuty,niekto sklamany,niekto......
A pršat neprestava.
Prud kvapiek padajucich
na vaše bolesti.
Bez zachranneho pasu,
topiaci sa,ale cakajuci na zachranu.
To nadej ozvala sa,
zaklopala a vy ste otvorili.
Dazd ustal ,teplo objalo vasu dušu.
Aha!.......D Ú H A !..
Tak predsa zjavila sa.

Chcela by som ti hovoriť moja láska.
Hodvábnou niťou na vankúš vyšiť si
tvoje meno,ktoré nepoznám.
Čítať si z tvojich očí odpovede na otázky
a počúvať hudbu tvojho hlasu.
Tvojim dychom byt zohrievaná,
spálena ohňom nekonečných objatí
krásna tvojej duše.
Znova vstať z popola ako Fénix
a vzlietnuť s tebou na krídlach rozkoše
hore ku hviezdam.
Zataviť čas ,vychutnať nádheru okamžiku,
keď tvoja túžba snúbi sa s mojou,
telá prahnú po splynutí
a výkrik našich sŕdc,zneje do ticha noci.
Iba hviezdna obloha počula by,

Niekedy podari sa stretnut cloveka
i ked velmi zriedka dnes,
aj ked platí starociami pravda odveka,
ze zivot je nielen rajom cesta,
ale niekedy i pes..
Ja mam dnes niekedy
a mam tu cest....
Tak vitaj v mojom kralovstve
plnom nacatych ciest,
ktore pomozeš mi dokoncit
a jemne za ruku ma budeš viest.
Bez naroku na odmenu,bez zvazujucich put.
Stretla som cloveka .
Bude lahšia moja puť
DUM SPIRO, SPERO ..
( Kym dycham,dufam .).

Cierna, alebo biela.
Ktoru si vybrat mam?
Poviem cierna,padne biela,
poviem biela a ciernu mam.
Jedna je farba noci
ta druha farba rana.
Ale ja neviem odpoved.
Noc je ta ,co schova ma,
rano ma zas vidiet.
Mozno,ze obe maju plusy,
mozno su obe zaporne.
Tak idem ciernu skusit?
A bielej poviem nie?
Som zbita otazkou
a hladam kde je chyba.
Pre ktoru z nich sa rozhodnut?
Co k odpovedi mi tu chýba..?.
Rozum ?Cit?Laska?Chut?
Odpovedal si za mna, zafarbil si mi svet...
Ciernej a ani bielej, zrazu uz nikde niet.

Prši..to z neba padaju moje slzy
Ja som to ,vidiš?
Premenena na kvapky dazda.
V kvapalnom skupenstve
šteklim tvoje vlasy,
umyvam ti tvar.,
stekam kutikmi ust.
Utieraš ma.
Dotykaš sa dlanou.
Hladaš miesto kde je sucho
V izbe vyzliekaš mnou nasiaknute tricko
Premienam sa na paru..
Ja som to,citiš?
Dychaj ma......

Našla som slnko svojich oci
Prikradla sa k nemu a otocila tvar
ako slnečnica
Ohrievaš ,
slabucka ziara hladi
lupene mojho okvetia
Hreješ jemnucko,neisto,neveriac,
ci chceš
rozpalit sa na maximum
Iba po lucoch
Iba par lupenov
Neistota energie,obavy vyvolane casom,
vyznamom,zmyslom
Zakryje ta mrak,vychladneš
Sklonim sa k zemi
Zapadneš za obzor...
Rano vyjdeš znova........

Čo raz bolo dané,
už sa nikdy neodstane.
Čo raz bolo prekliate,
nebude šťastím zaliate...

Zaleť ďaleko holub sivý,
zaleť až na miesto, kde leží môj milý.
Zaleť do tej ďalekej zemi, kde o život naveky prišiel.
Nech celučičký svet vie, že z mysle mi stále nezišiel...

Vlhké na dotyk je lístie
a vôkol sa tiahnú potôčiky striebristé.
Teplá je zem pod mojimi nohami,
keď bosá prechádzam rodnými poliami...

Aké ťažké je na tom bitevnom poli života stáť,
keď nemôže človek ani jediné želanie mať.

Vyslov aspoň jedno jediné slovo.
Len už nemlč, to tu už bolo.
Netrýzni ma desivým tichom.
Máš môj život v rukách, nezmar ho jediným okamžikom...

Nevnímaš. nepočuješ môj hlas ako naliehavo prosí,
si krutí, si ten čo zármutok mi nosí.
Nezáleží Ti na osude mojom, nevidíš moje slzy
a mne už nestačí len to, že Ťa to mrzí...

Teraz ja nepočujem čo mi vravíš.
Ty si vedel, že takto našu lásku navždy spáliš.
Kľačíš. Na kolenách prosíš.
Škoda. Mne je odrazu ukradnuté čo vo svojom srdci nosíš...

Karty sú rozdané.